ďalšie foto

---

Osobnosti spomínané v súvislosti s našou farnosťou

Arcibiskup Juraj Selepčéni - Pohronec

Podľa predpokladov dr. Júliusa Gábriša na základe výskumu historických záznamov rodu Migazziovcov Juraj Selepčéni sa narodil 24. apríla 1595. Pokrstený bol vo Vieske nad Žitavou. Pochádzal z poddanskej rodiny. Jeho otec bol pastierom na majeri Mikova Ves, pôvod však mal v obci Malá Jovka, ktorá ležala na ľavom brehu Žitavy. (Po spustošení Turkami roku 1663 jej obyvatelia si neskôr na pravom brehu Žitavy za finančného prispenia Selepčéniho vybudovali novú osadu - je to dnešná Nová Ves nad Žitavou) Šesťročný Juraj stratil naraz oboch rodičov. Stalo sa to alebo pri tureckom vpáde alebo počas morovej epidémie.

Bystrého chlapca - pastiera ošípaných objavil zeman Ladislav Selepčéni z Pohronia a ako sirotu vzal ho k sebe do Svätého Kríža nad Hronom. Keď postrehol uňho neobyčajné nadanie, poslal ho k svojmu bratovi kanonikovi Františkovi do Trnavy, kde začas chodiť do školy. Asi po troch rokoch kanonik Selepčéni zomrel a Juraj sa vrátil do Mikovej Vsi, kde sa zamestnal ako pomocný pastier na majetku ostrihomskej kapituly. Roku 1617 arcibiskup Pázmáň pri inšpekcii majetkov v Tekovskej župe stretol sa s talentovaným Jurajom a umožnil mu pokračovať v prerušenom štúdiu na trnavskom gymnáziu. Pravdepodobne až potom si ho adoptoval Ladislav Selepčéni a Juraj si privlastnil aj jeho zemiansky titul a erb.

Po ukončení gymnázia pokračoval dva roky v štúdiu na filozofickom lýceu a potom pôsobil ako učiteľ na trnavskej mestskej škole. Arcibiskup Pázmáň ho roku 1618 poslal na teologické štúdiá do Ríma. Študoval na nemecko-uhorskom kolégiu svätého Apolinára. V Ríme získla doktorát z filozofie a teológie a tu bol vysvätený za kňaza roku 1627.

Po návrate z Ríma sa stal farárom v Senci a roku 1636 ostrihomským kanonikom v Trnave. S cieľom oboznámiť sa s náboženskou problematikou precestoval takmer celé ostrihomské arcibiskupstvo, navštívil aj tesársku farnosť a stal sa kancelárom arcibiskupského úradu. Roku 1637 bol smútočným kazateľom na pohrebe svojho dobrodincu kardinála Pázmáňa. Pričinením Selepčéniho sa roku 1638 v Trnave uskutočnil provinciálny koncil, na ktorom sa stanovili pastoračné smernice pre rekatolizáciu Uhorska. Po skončení koncilu sa presťahoval do Trnavy, kde sa ako referent pre cirkevné veci pri Uhorskej kráľovskej kancelárii venoval cirkevnopolitickým záležitostiam.

Selepčéni postupne dostával cirkevné hodnosti ako uznanie za diplomatické zásluhy. Najskôr sa stal svätojurským prepoštom, potom földvárskym opátom, roku 1642 titulárnym biskupom novijským a pilišským opátom, roku 1643 čanádskym a päťkostolským biskupom, roku 1644 bzovíckym a šahanským opátom, vesprémskym a jágerským biskupom, roku 1648 nitrianskym biskupom, roku 1657 kaločským arcibiskupom.

Po smrti arcibiskupa Lipaia roku 1666 sa stal ostrihomským arcibiskupom a prímasom Uhorska, ktorého sídlo bolo vtedy v Trnave. Selepčéni väčšinu života strávil na Slovensku, pretože mimoslovenské diecézy, ktorých bol biskupom, sa nachádzali v tureckom područí.

Selepčéni bol majestátnej postavy, človek s prenikavým pohľadom, mimoriadnym úsudkom, schopnosťou správne sa orientovať i v najzložitejších situáciách, ako aj s dokonalou znalosťou niekoľkých rečí. Ako vynikajúceho štátnika a diplomata držali si ho cisári vo svojich službách až do jeho smrti. Z funkcie referenta pre cirkevné veci postúpil roku 1644 za uhorského kancelára. Roku 1648 ho cisár vymenoval za prezidenta Uhorskej kráľovskej kancelárie. V tejto funkcii mal značnú politickú moc v Uhorsku. Často sa zdržiaval vo Viedni a podpisoval kráľovské listiny. Roku 1666 po vymenovaní za ostrihomského arcibiskupa sa vzdal tejto hodnosti. Selepčéni zostal i naďalej zapojený do politického života. Roku 1667 ho cisár vymenoval za námestníka kráľa a roku 1670 bol poverený funkciou miestokráľa Uhorska, pričom mu cisár poslal ako odznak tejto hodnosti zlatú reťaz. Túto funkciu zastával do roku 1673, keď bola zriadená gubernia a menovaný nový gubernátor Uhorska.

Vysoké spoločenské postavenie Juraja Selepčéniho sa uplatňovalo v 17. storočí, keď na Slovensko doliehali náboženské nepokoje, stavovské povstania a plienenie Turkami. Vo svojich funkciách plnil rozličné diplomatické poslania. Vedel dobre po turecky a trikrát vyjednával u tureckého sultána v Carihrade a dvakrát u budínskeho pašu. Roku 1641 dojednal podmienky mieru medzi rakúskou monarchiou a Tureckom. Roku 1643 ako dočasný pridelenec rakúskeho vyslanectva v Carihrade sa ocitol v tureckom väzení, ale po nadviazaní kontaktov s najvyšším predstaviteľom islamu v Turecku dostal sa na slobodu. Roku 1644 podnikol dve cesty do Sedmohradska a jednu do Poľska a zabránil vojne medzi oboma krajinami. Ako uhorský kancelár v zastúpení cisára dojednal mier s odbojným sedmohradským kniežaťom Jurajom Rákocim.

Selepčéni má zásluhu na tom, že sa vytvorila európska protiturecká koalícia a že sa podarilo vyhnať Turkov z Európy. Predpovedal útok Turkov na Viedeň a pripravoval protiopatrenia. Niekoľkokrát navštívil Poľsko a dohodol účasť poľských a litovských vojsk na potlačení Tökölyho povstania a protitureckom odboji. Začiatkom mája 1683 prišiel arcibiskup Selepčéni do Bratislavy, kde na pravom brehu Dunaja, na území dnešnej Petržalky, slúžil omšu v prítomnosti vojska zhromaždeného na obranu Viedne, odovzdal vojakom medailóny s iniciálkou mena Panny Márie a udelil im požehnanie. V lete 1683 daroval obrancom Viedne 493 tisíc zlatých, všetko svoje striebro i potraviny zo svojich českých a moravských majetkov v hodnote 170 tisíc zlatých.

12. septembra 1683 kresťanské vojská porazili tureckú presilu. Na pamiatku tohoto víťazstva pápež Inocent XI. vyhlásil 12. september za sviatok mena Panny Márie, ktorý sa svätí po celej Európe. Arcibiskup Selepčéni si za svoju duchovnú, finančnú i potravinovú pomoc vyslúžil titul záchranca Viedne.

Pod záštitou Selepčéniho sa uskutočňovala rekatolizačná činnosť v druhej polovici 17. storočia. Ako ctiteľ Panny Márie prispel k rozšíreniu mariánskej úcty.

Majetok, ktorý za svoje zásluhy dostal od cisára, venoval školám, farám a reholiam. Zakladal a zveľaďoval cirkevné školy, podporoval Trnavskú univerzitu, v Trnave zriadil kňazský seminár. Povolával nové rehole a vytváral pre ne materiálne podmienky: jezuitskému kolégiu v Skalici venoval základinu 100 tisíc zlatých, zriadil jezuitské kolégium v Levoči, usadil jezuitov v Žiline a Rožňave, milosrdných bratov v Bratislave, piaristov vo Svätom Jure pri Bratislave. Podporoval chudobných slovenských chlapcov na štúdiách, ako aj výstavbu nových a opravu zničených kostolov i fár. Po tureckom spustošení dal obnoviť nitriansku katedrálu, tesársky kostol i faru. V predsmrtnom testamente nezabudol ani na kostol vo Vieske nad Žitavou, kde bol pokrstený.

Selepčéniho kontakty so slovenským kňazstvom utvrdili jeho slovenské povedomie. Hlásil sa k svojej národnosti. V Trnave dal postaviť osobitný kostolík svätého Mikuláša pre slovenských veriacich. Dobre ovládal slovenčinu. Medzi prvými upozornil na význam cyrilometodskej tradície.

Nezabúdal ani na svojich krajanov, častejšie prichádzal na Požitavie a všemožne ho podporoval. V roku 1672 oslávil svoje narodeniny v tesárskej farnosti. Roku 1680 po vymenovaní za hlavného župana Tekovskej župy inštalačná hostina pre najvyšších hodnostárov sa konala v Tesároch. 1. januára 1681 v Tesároch zosobášil syna svojej sestry Agáty Jána Gábriša s Dorotou Krajdonovou.

V Ríme mu roku 1634 knižne vyšla jeho teologická práca, ktorú venoval arcibiskupovi Petrovi Pázmáňovi. V Trnave vydal dokumenty a uznesenia trnavskej synody (1667), maďarský spevník (1672), kázne a pastierske listy (1682), ostrihomský rituál, ktorý obsahuje i slovenské krstné a svadobné formuly (1682).

Juraj Selepčéni sa amatérsky venoval aj grafickej tvorbe. Doteraz poznáme šesť medirytín, ktoré sám nakreslil a vyryl (dva portréty Petra Pázmáňa, portréty cisárov Ferdinanda IV. a Leopolda I., dva autoportréty). Svojimi barokovými medirytinami sa zaraďuje medzi popredných výtvarných umelcov 17. storočia.

Dožil sa vysokého veku. Ku koncu života ochorel a odišiel sa liečiť na svoj majetok do Letovíc pri Blansku na Morave. Odtiaľ udržoval listový styk s cisárom i svojou diecézou. Ešte v lete 1684 poslal pokyny tesárskemu farárovi Jánovi Námešnému, že sa môže na čas presťahovať do Hronského Beňadika, keďže celé okolie tesárskej farnosti bolo drancované prechádzajúcimi vojskami. Selepčéni zomrel v Letoviciach 14. januára 1685. Jeho telesné pozostatky na základe testamentárneho želania previezli do pútneho miesta Mariazell. Pochovali ho v tamojšej kaplnke svätého Ladislava, ktorú dal vybudovať on.

ThDr. Jozef Helmich

Narodil sa roku 1723 v Novej Bani. Študoval na Trnavskej univrzite, kde roku 1743 získal hodnosť bakalára a roku 1744 hodnosť magistra filozofie. Roku 1748 sa stal farárom v Tesároch. V nasledujúcom roku už ako tesársky farár bol promovaný za doktora teológie. Jeho doktorskou prácou bol výklad knihy Historia apostolica. Mal rozsiahlu knižnicu a rozprával slovensky, maďarsky a nemecky. Každú nedeľu mával pekné kázne a katechézy. Vynikal dobrými mravmi a učenosťou. Zomrel v Tesároch pomerne mladý 7. januára 1759.

Matej Bernolák

Pochádzal zo slovenského zemianskeho rodu z oravskej Slanice. Narodil sa roku 1725. Študoval na Trnavskej univerzite, kde roku 1746 dosiahol stupeň bakalára a roku 1747 magistrát z filozofie. Rozprával slovensky a čiastočne maďarsky a nemecky. Ako farár pôsobil v Sedliackej Dubovej (1751-1759). Do Tesár prišiel za farára roku 1759 a hneď v nasledujúcom roku začal so stavbou farského chrámu, ktorá trvala tri roky. Bernolák bol vysokej postavy, ale chatrného zdravia. Keďže chorľavel nemohol už sám spravovať faru. Namiesto kaplána mu pomáhali nitrianski františkáni. Roku 1789 sa vzdal tesárskej fary a odišiel na rodičovský majetok do Chorvátskeho Grobu, kde 22. augusta 1792 zomrel.

Ján Rajcy

Na tesárskej fare pôsobil bernolákovský kňaz - literát Ján Rajcy. Narodil sa okolo roku 1747 v Žitavských Ďarmotách (dnes Žitavce). Po ukončení štúdia teológie na viedenskom Pazmaneu bol roku 1770 vysvätený za kňaza. Ako kaplán dva roky pôsobil v Pezinku, potom sa stal farárom v Šarfii (dnes Blatné pri Senci). Po desiatich rokoch bol uvedený za farára do Topoľčianok, kde sa v roku 1785 stal okresným dekanom.

Roku 1789 prešiel za farára do Tesár, kde účinkoval 36 rokov. Rajcy obnovil, prestaval a rozšíril tesársky kostol, vo vtedajšej filiálke Nová Ves nad Žitavou dal postaviť väčšiu kaplnku svätého Tomáša a vo Vieske nad Žitavou začal stavať nový kostol svätého Juraja. Farára Rajcyho charakterizovala učenosť a obrana farského práva. Biskupský úrad mu dal právo udeľovať dišpenz v manželských prekážkach v jeho dekanáte. Bol tiež asesorom súdu Tekovskej župy.

Hoci sa meno Rajcyho nespomína v zoznamoch členov Slovenského učeného tovarišstva, predsa svojimi literárnymi príspevkami sa zaradil medzi bernolákovcov, ktorých aj štedro podporoval. Z čias pôsobenia v Tesároch pochádzajú literárne práce, ktoré vyšli tlačou v rokoch 1791, 1793 a 1799. Alojz Zelliger dve z nich uvádza v diele Pantheon Tyrnaviense (1931). Roku 1803 u Václava Jelinka v Trnave vyšlo Krátke Wiložení potrebných katolíckemu Kresťanovi k Wedomosti Weci pre Owečki duchovné Fari Tesarskég... Nie je vylúčené, že tlačou vydal aj ďalšie spisy, ktoré zatiaĺ nie sú identifikované.

Bernolákovec Jozef Valentini vo svojom Chválospeve o učeném slowenském Tovarišstwu (Fándlyho Tretia Stránka Pilného Hospodára, 1800, s. XLVII) napísal verš aj na Jána Rajcyho:

Pán dekan, farár Ján Rajcy,
Hoden ge chwáli, na počátek práci,
Kterú do cenzúri, a Kňihtlačárnej
Poslal, ešče víc slúbil práce peknej.

Dekan Ján Rajcy zomrel 9. novembra 1825 v Tesároch, kde je i pochovaný. Nad jeho hrobom prehovoril tesársky kaplán Štefan Moyses, neskorší banskobystrický biskup.

Biskup Štefan Moyses

Počas účinkovania farára Jána Rajcyho v Tesároch bol kaplánom Štefan Moyses, neskorší banskobystrický biskup a významná osobnosť slovenského národného hnutia v 19. storočí.

Štefan Moyses sa narodil 24. októbra 1797 vo Veselom pri Piešťanoch. Pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny a ako dieťa osirel. Úplnej siroty sa ujali bezdetní manželia Jelenčíkovci. Gymnázium a filozofické štúdiá absolvoval v Trnave, teológiu v Pešti a v Ostrihome. Pre nedostatočný vek nemohol byť svätený na kňaza a začas pôsobil ako vychovávateľ v rodine Liptaiovcov v Hontianskej Sečianke. Po kňazskej vysviacke roku 1821 deväť rokov kaplánoval. Bol kaplánom v Bzovíku a koncom novembra 1824 bol poslaný za kaplána do Tesár. Stal sa druhým tesárskym kaplánom. Prvým bol Ján Héray. V Tesároch bol kaplánom až do smrti dekana Rajczyho, do 9. novembra 1825. Po smrti Jána Rajcyho odišiel za kaplána do Tölgyesa (dnes na území Maďarska). Po skončení kaplánovania dostal úradné osvedčenie z Ostrihomu: Osvedčujeme, že (Štefan Moyses) úrad kaplána na rozličných miestach za deväť rokov zastával s chvályhodnou horlivosťou a aj ináč viedol život primeraný kňazskému povolaniu (7.10.1834).

Štefan Moyses roku 1828 získal doktorát z filozofie na peštianskej univerzite a neskôr sa stal profesorom filozofie a gréčtiny na Kráľovskej akadémii v Záhrebe. Tamojší biskup Juraj Haulík, pôvodom Slovák, roku 1847 vymenoval Moysesa za kanonika a potom za rektora diecézneho seminára. Moyses vystupoval na obranu chorvátskych národných záujmov.

Po viac ako dvadsaťročnom účinkovaní v Chorvátsku roku 1850 bol menovaný za banskobystrického biskupa. Biskupskú vysviacku prijal roku 1851 v Ostrihome a za svoje sídlo si zvolil Tekovský Svätý Kríž (dnes Žiar nad Hronom). Ako rozhľadený organizátor najskôr usporiadal záležitosti svojej diecézy a osobitnú pozornosť venoval školstvu, predovšetkým banskobystrickému kňazskému semináru a vysokej škole bohosloveckej. Z Moysesovej iniciatívy vznikol slovenský učiteľský ústav a nižšie gymnázium bolo pretvorené na vyššie. Zásluhou biskupa Moysesa Banská Bystrica sa stala významným strediskom slovenského národného života v rokoch 1854-1864. Moyses tiež obnovil vydávanie náboženského časopisu Cyrill a Method, podporoval spolky striezlivosti a každoročne vo Veľkom pôste sa prihováral veriacim pastierskymi listami.

Biskup Moyses neohrozene bojoval za práva slovenského národa a stal sa jednou z najpopulárnejších osobností slovenského národného života. Svoje organizačné schopnosti a vplyv uplatnil na cisárskom dvore vo Viedni, kde v decembri 1861 viedol delegáciu Slovákov s Memorandom národa slovenského a s návrhom na uskutočnenie rovnoprávnosti slovenského národa v Uhorsku. Prispel tiež k založeniu celonárodnej kultúrnej inštitúcie Matice slovenskej roku 1863 a stal sa jej prvým predsedom.

Slovenskému národnému hnutiu dal základnú kresťanskú motiváciu. Z príležitosti tisíceho výročia príchodu sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu roku 1863 usporiadal cirkevné oslavy vo svojej diecéze. Na jeho žiadosť pápež Pius IX. dovolil, aby sa sviatok našich vierozvestcov slávil 5. júla. Práve na tento sviatok 5. júla 1869 aj zomrel po tom, čo povedal pred svojím chorvátskym hosťom: Toto je môj slávnostný deň. Pochovaný je v biskupskej krypte rímsko-katolíckeho kostola v Žiari nad Hronom (Svätý Kríž nad Hronom).

Základná škola v Tesárskych Mlyňanoch dnes nesie meno tejto významnej osobnosti slovenských dejín (Základná škola Štefana Moysesa).

Mons. Ignác Scolari

Narodil sa 15. decembra 1808 v Banskej Bystrici. Má priezvisko talianskeho pôvodu. Filozofiu a teológiu študoval v Ostrihome. Po kňazskej vysviacke roku 1832 bol ustanovený za direktora chrámového chóru v Ostrihome. Roku 1836 prešiel za farára do Kostolca a roku 1868 do Tesár. Patril medzi prvých členov Matice slovenskej. Ako tesársky farár sa staral o povznesenie Tesár a filiálok (stavba novej školy v Tesároch - 1880, stavba nového kostola v Slepčanoch - 1881-1883, oprava kostola vo Vieske - 1885, vnútorné zariadenie kostolov v Tesároch i v Slepčanoch). V 80. rokoch pre tesársky kostol zaobstaral sochu Lurdskej Panny Márie i s jaskyňou.

Bol organizátorom a vodcom viacerých slovenských pútí do Ríma, za čo dostal od pápeža Leva XIII. titul monsignora. Bol tiež školským dekanom svätobeňadického dištriktu, okresným dekanom, čestným metropolitným kanonikom ostrihomským, členom svätobeňadického konviktu, dištriktuálnym knihovníkom a kňazským špirituálom. Tesárčania si zachovali na neho spomienky ako na zbožného a príkladného kňaza. Zomrel 4. marca 1887 v Tesároch.

Ondrej Kormanovich

Narodil sa 19. novembra 1849 v Kráľovej pri Senci. Bohoslovie študoval v Ostrihome. Po kňazskej vysviacke 16. novembra 1871 bol kaplánom v Čifároch. Roku 1887 sa stal farárom v Tesároch. Ako znamenitý hospodár naučil tesárskych roľníkov intenzívnejšie hospodáriť a pestovať nové plodiny, napríklad kukuricu. Štát ho vyznamenal čestným vojenským odznakom. Bol tiež školským dekanom svätobeňadického dištriktu a okresným knihovníkom. Zomrel roku 1908 v Tesároch.

Ján Novotný

Narodil sa 3. augusta 1862 v Komjaticiach, kde jeho otec bol riaditeľom základnej školy. Študoval na gymnáziu v Bratislave a Ostrihome, teológiu vyštudoval vo Viedni. Na kňaza bol vysvätený 7. augusta 1885. Kaplánoval v Opatovciach a v Nemčiňanoch. Roku 1893 prešiel za administrátora do Sebechlieb, kde sa v nasledujúcom roku stal farárom. Ako farár pôsobil v Bzovíku (1900-1908), v Tesároch (1908-1931). Stal sa zakladateľom tesárskych pútí k Božskému Srdcu. Už roku 1908 stal sa dekanom svätobeňadického dištriktu. Roku 1919 ho menovali za okresného dekana a neskôr za cirkevného inšpektora nad štátnym reálnym gymnáziom v Zlatých Moravciach. Roku 1931 bol menovaný za trnavského sídelného kanonika. 16. augusta 1935 v Tesároch oslávil 50. výročie svojej kňazskej vysviacky. Zomrel 9. septembra 1938 v Trnave, pochovaný je v Tesároch.

Arcibiskup Július Gábriš

Narodil sa 5. decembra 1913 v Tesároch nad Žitavou. Už ako malý chlapec zatúžil slúžiť Pánu Bohu. Rád miništroval a zriedkakedy vynechal svätú omšu. Po maturite na gymnáziu v Zlatých Moravciach roku 1933 sa prihlásil do Biskupského seminára v Trnave. Teologické štúdiá dokončil v novozaloženej Bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde ho 26. júna 1938 vysvätil na kňaza trnavský biskup Pavol Jantausch.

Ako kaplán pôsobil v Tekovských Šarluhách (dnes Tekovské Lužany - 1938), v Holíči (1938), v Stupave (1939) a ako správca farností v Bankách (dnes súčasť Banskej Štiavnice - 1941).

V rokoch 1938-1942 absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského a v rokoch 1940-1944 Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Už roku 1941 sa stal riadnym profesorom náboženstva, neskôr i dejepisu a zemepisu na biskupskom, potom štátnom gymnáziu v Trnave, kde vychoval celú generáciu intelektuálov. Roku 1944 obhájil doktorát prírodných vied na Bratislavskej univerzite. Bol nielen fundovaným teológom, ale i uznávaným odborníkom v prírodných vedách. Ako znalec cirkevného práva roku 1948 súčasne pôsobil aj ako prosynodálny sudca na Cirkevnom súde v Trnave.

So stupňujúcim sa prenasledovaním Cirkvi ho roku 1950 prepustili zo školských služieb. Nato nastúpil za kaplána do Mojmíroviec. Pôsobenie v ústraní ho zachránilo pred sústredením do koncentračného tábora a väzením. Roku 1951 sa stal správcom farnosti v Jablonici, kde bol tiež okresným dekanom dištriktu Senica. V tejto funkcii viedol kňazov k láske k Cirkvi, k oddanosti a vernosti voči svojmu biskupovi. Roku 1962 prešiel za správcu prepoštstva do Nového Mesta nad Váhom, kde bol zároveň okresným dekanom tamojšieho dištriktu.

Počas politicky uvoľnenej situácie v roku 1968 bol zvolený za člena Akčného výboru katolíckeho duchovenstva, ktorý pripravil celoštátnu konferenciu duchovenstva na Velehrade. 15. mája ho biskup Lazík menoval za generálneho vikára Apoštolskej administratúry trnavskej. Svätý stolec dekrétom zo dňa 15. októbra 1968 ho vymenoval za infulovaného prepošta novomestskej prepozitúry. Pri tejto príležitosti dr. Gábriš ako odborník v histórii knižne vydal svoju vlastnú štúdiu Dejiny prepozitúry Panny Márie v Novom Meste nad Váhom. Svätý stolec si osvojil testamentárne odporúčanie biskupa Ambróza Lazíka a po jeho smrti roku 1969 vymenoval dr. Gábriša za ordinára Apoštolskej administratúry trnavskej s právami rezidenciálneho biskupa. I v tejto funkcii ponechal si úrad novomestského prepošta a bol aj podpredsedom Spolku svätého Vojtecha.

Až po štyroch rokoch dosiahla sa dohoda medzi Svätým stolcom a komunistickou vládou o nových biskupoch. Roku 1973 pápež Pavol VI. menoval dr. Gábriša za titulárneho biskupa dekoriánskeho a ustanovil ho za apoštolského administrátora Trnavskej diecézy. Biskupské svätenie prijal v staroslávnej Nitre 3. marca 1973 z rúk vtedajšieho štátneho sekretára Vatikánu kardinála Agostina Casaroliho. Spolusvätiteľmi boli českí biskupi František Tomášek a Štěpán Trochta.

Zvolil si biskupské heslo CUM AUXILIO DIVINO (S Božou pomocou) v povedomí, že na riadenie rozsiahlej Trnavskej administratúry v ťažkých časoch útlaku nevyhnutne potrebuje Božiu pomoc. V rozhovoroch a príhovoroch často pripomínal: Bez milosti Božej a bez modlitieb nič by som nedokázal. Neskôr urobil obmenu svojho biskupského hesla: DEO ADIUVANTE ET SANCTA MARIA INTERCEDENTE (S Božou pomocou a s príhovorom Panny Márie). Do biskupského znaku si vybral holubicu - symbol Ducha Svätého, v ktorého skladal dôveru.

Po zriadení Slovenskej cirkevnej provincie Apoštolská administratúra trnavská bola povýšená na arcibiskupstvo. Biskup Gábriš sa stal prvým administrátorom Trnavskej arcidiecézy. Komunistické úrady však pre jeho vernosť Cirkvi nechceli pripustiť, aby sa stal arcibiskupom. Svätý otec mu udelil hodnosť titulárneho arcibiskupa ad personam, ale správa o tom bola zverejnená až po jeho smrti.

Arcibiskup Gábriš zomrel v 74. roku života a v 49. roku kňazstva 13. novembra 1987 v Trnave. Biskupom bol vyše 14 rokov. Trnavskú apoštolskú administratúru, neskôr arcidiecézu, viedol v ťažkých rokoch útlaku a zaujímal pevný a verný postoj biskupa katolíckej Cirkvi. Jeho vytrvalosť a horlivosť, s ktorou dával osobný príklad služby Cirkvi, vyzdvihol pápež v sústrastnom telegrame. Zástupca Vatikánu arcibiskup Silvestrini na pohrebe zhodnotil život a dielo arcibiskupa Gábriša a zdôraznil, že svojou vernosťou svätému otcovi a Cirkvi urobil slovenskú cirkev známou po celom svete. Arcibiskup Gábriš je pochovaný v rodnej obci.

---