Nová Ves nad Žitavou - - 9. júla 2007

Pohreb vdp. dekana Štefana Turčeka

Smrť – toto slovo vzbudzuje v nás otázky nielen o nej samej, ale paradoxne práve o živote: o živote vo všeobecnosti i o živote toho zosnulého. O tom, čo je život, ale najmä čo je život človeka, prekrásne hovorí KKC hneď vo svojej prvej vete: Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Teda nie sme vrhnutý nejakou krutou náhodou do nezmyselnej existencie, ale podľa učenia Cirkvi sme povolaní do života v spoločenstve s nekonečne blaženou Osobou, aby sme mali podiel a účasť nielen na jej existencii, ale na jej blaženosti. Možno sa však pýtame: vie človek o tomto pozvaní? Nie je táto túžba Boha po človeku ukrytá v jeho srdci? Katechizmus však pokračuje ďalej, aby zahnal túto pochybnosť človeka: Preto je (Boh) v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal a zo všetkých síl miloval. Všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, zvoláva do jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Aby to uskutočnil, poslal v plnosti času svojho Syna, ako Vykupiteľa a Spasiteľa. V ňom a skrze neho volá ľudí, aby sa v Duchu Svätom stali jeho adoptovanými deťmi, a teda aj dedičmi jeho blaženého života. Vieme, že Božiemu Synovi tak záležalo na tom, aby o tomto povolaní človeka do spoločenstva s Otcom vedeli všetci ľudia všetkých čias, že si povolal a povoláva spolupracovníkom na tomto ohlasovaní. Aj liturgia včerajšej 14. Ne p. A. nám pripomenula poslanie 72 učeníkov a potrebu prosiť o robotníkov pre žatvu, ktorá je veľká, lebo robotníkov je málo.

My sme sa tu dnes zhromaždili, aby sme vykonali pohrebné obrady, rozlúčili sme sa a poďakovali za službu v žatve tohto kňaza Štefana. Aké boli okolnosti jeho povolania, ale najmä aké boli okolnosti jeho odpovede na Pánovo volanie sú ukryté v jeho srdci. Ale jeho kňazskú službu, od vysviacky 24. 6. 1956 až do slávnosti našich národných apoštolov, ktorých si veľmi uctieval a na sviatok ktorých ho Pán odvolal z tejto služby, poznáme a môžeme si ju pripomenúť. Po desiatich rokoch kaplánovania (Trnava, Komjatice, Šurany, Krakovany) spravoval nakrátko Bzince p. Javorinou, Záhorskú Ves, Krškany pri Leviciach, až v r. 1970 zakotvil na 35 rokov v Tesárskych Mlyňanoch.

Možno povaha a charakter jeho kňazstva boli ovplyvnené osobnosťou Jána Krstiteľa, na sviatok ktorého bol do Pánovej žatvy poslaný. Radikálnosť a nekompromisnosť. V dobe, keď prevláda názor, že sa za každú cenu máme ľuďom zapáčiť sa, vyvolával takýto postoj aj odpor. Poslanie ohlasovateľa lásky a milosrdenstva sa niekomu zdalo nezlučiteľným s jeho občasnou konfliktnosťou. Že aj v živote apoštola môže dôjsť k občasným konfliktom pekne vysvetlil sv. Otec Benedikt XVI. na generálnej audiencii 31. januára t. r. keď predstavil apoštola Barnabáša, ako sa dostal do konfliktu s Pavlom kvôli Jánovi Markovi: -„Čiže aj medzi svätými existujú rozpory, nezhody, hádky. A toto sa mi javí ako veľmi potešujúce, lebo vidíme, že svätí „nespadli z neba“. Sú to ľudia ako my, s problémami, a to aj zložitými. Svätosť nespočíva v tom nikdy sa nepomýliť, nezhrešiť. Svätosť dozrieva v schopnosti zmeniť sa, ľutovať, začať odznova a najmä zmieriť sa a odpustiť“. A tak Pavol, ktorý bol voči Jánovi Markovi drsný a nevľúdny, napokon sa s ním znova zišiel a v listoch Filemonovi a Títovi ho už spomína ako svojho spolupracovníka. – toľko sv. Otec. Takto by sme sa mali pokúsiť o pochopenie aj pána dekana, ako človeka horlivého a zapáleného. Spomíname si, ako vedel byť zapálený pri organizovaní pútí k Božskému Srdcu Ježišovmu v jeho farnosti. Nemusíme mu schvaľovať metódy, ale nemali by sme mu uprieť horlivosť. Poznal som ho ako kňaza, ktorý vedel pochopiť hriech a slabosť človeka, ale ktorý neznášal vlažnosť, nezáujem a ľahostajnosť.

Včera sme počuli Pána Ježiša, keď na nadšené slová učeníkov, ktorí sa vrátili z misie, na ktorú ich poslal, povedal: netešte sa z toho, že sa vám poddávali duchovia, ale z toho, že vaše mená sú zapísané v knihe života. Verme, že všetko nadšenie, ktorým oplýval zosnulý pán dekan, Pán žatvy odmení. A my spomínajme na neho a modlime sa. Na jednom kňazskom hrobe je vraj takýto nápis: