Pochválený buď Ježiš Kristus!

História farnosti Tesárske Mlyňany

Obsah



Poďakovanie


Vdp. M.Hromník,SJ-Primičná homília-Vieska n/Ž-1996

Ďakujeme vdp. Milanovi Hromníkovi, SJ, autorovi publikácie Z dejín farnosti Tesárske Mlyňany, za písomné spracovanie histórie našej farnosti. Obsah tejto publikácie bol hlavným podkladom pre vytvorenie tejto internetovej stránky. Zároveň mu vyprosujeme vo svojich modlitbách hojnosť Božích milostí.

Časť Tesáre nad Žitavou


Názov obce

Názov obce je slovenského pôvodu. Vznikol od všeobecného podstatného mena tesár, mal formu hromadného podstatného mena Tesári a zachytával všetky osoby žijúce na území obce.

Pôvodná slovenská osada dostala pomenovanie podľa zamestnania svojich obyvateľov, ktorí sa špecializovali na jednu remeselnú činnosť. Názov teda označoval osadu tesárov.

Pomnožný názov Tesáre je novším tvarom. Vznikol tak, že 4. pád množného čísla slova tesár (mal koncovku -ě), ktorý sa často vyskytoval v reči ľudu, dostal sa do 1. pádu. Tým názov prešiel do neživotného rodu a začal pomenúvať výhradne osadu a nie už jej obyvateľov.

Názov obce sa vyskytuje v starých listinách v niekoľkých hláskových obmenách, neraz v deformovanej podobe od latinských alebo maďarských pisárov (Tazzar 1075; Tessar 1209; Thescer 1275; Taszár 1773; Tissar, Tesáre, Tesáry 1808). V časoch maďarizácie začiatkom 20. storočia dostala obec prívlastok Barstaszár = Tekovské Tesáre. V rokoch 1920-1924 mala úradný názov Tesáre, v rokoch 1928-1931 Tesáry.

V súvislosti s rozšíreným poštovým stykom dochádzalo k zámene pri doručovaní poštových zásielok, pretože na Slovensku rovnaký názov mali aj obce pri Topoľčanoch a v Honte. A tak v roku 1931 Tesáre dostali odlišovací prívlastok podľa polohy a odvtedy niesli úradný názov Tesáry nad Žitavou. Roku 1949 sa uskutočnila jazyková úprava v názve obce na Tesáre nad Žitavou. Tento názov mala obec až do roku 1961.

Dejiny farnosti

Žitavská dolina leží v blízkosti Nitry, ktorá v 9. storočí bola centrom Nitrianskeho kniežatstva a neskôr významným mestom Veľkomoravskej ríše. V tomto postavení sa stala dôležitým strediskom kresťanského života na Slovensku ako sídlo biskupstva. Preto možno predpokladať, že pod jej náboženský vplyv počas misie sv. Cyrila a Metoda sa dostali aj Slovieni obývajúci Žitavskú dolinu.

Starí Maďari, ktorí zabrali územie po páde Veľkomoravskej ríše, takisto prijali kresťanstvo. Po roku 1000 bolo zriadené Ostrihomské arcibiskupstvo, do pôsobnosti ktorého spadala aj Žitavská dolina. Po založení svätobeňadického kláštora roku 1075 sa Tesáre stali jeho filiálkou. Už roku 1075 stála v obci kaplnka a benediktíni z opátstva tu na svojom majetku vykonávali pastoračnú činnosť.

Presne sa nevie, kedy bola v Tesároch založená fara. Dr. Július Gábriš vyslovuje názor, že azda za Bela IV. po tatárskom vpáde. Štatút ostrihomskej kapituly z roku 1397 zaznamenáva všetky fary Ostrihomskej diecézy. Tesáre sa tu spomínajú medzi najstaršími farami biskupstva. Po stránke cirkevnoadministratívnej patrili do Tekovského archidiakonátu a do Svätobeňadického dekanátu. Užší vzťah medzi svätobeňadickým kláštorom a farnosťou sa odráža aj v tom, že opát každoročne osobne prichádzal do Tesár. Neskorší tesárski farári dostali určité vyznamenanie, ktoré spočívalo v tom, že mali hlasovacie právo a ostrihomský arcibiskup im zveril vrchný dozor pri voľbe svätobeňadického opáta. Dokumentuje to listina sväbeňadického opátstva z roku 1438, ktorá hovorí o voľbe opáta za vrchného dozoru tesárskeho farára Mikuláša. Od založenia fary v Tesároch jej filiálkami boli Malé a Veľké Slepčany (Mikova Ves), ktoré tiež patrili do majetkov svätobeňadického opátstva.

V 15. storočí bratrícke vojská vyplienili a spustošili Tesáre, potom fara ostala uprázdnená v rokoch 1450-1483. Svätobeňadický opát až po svojom návrate do kláštora zneuctený chrám požehnal a tesársku faru znovu obsadil farárom.

V časoch prvých tureckých vpádov v 16. storočí pravdepodobne tesárska fara, ako aj svätobeňadický kláštor neboli dlhšiu dobu obsadené. Kanonická vizitácia z roku 1559 opisuje tesársku farnosť ako Turkami vyľudnenú a úplne prázdnu. Po zániku svätobeňadického opátstva Tesáre sa roku 1565 stali majetkom ostrihomskej kapituly, ktorá sa stala aj patrónom tesárskej farnosti.

Vplyv nastupujúceho protestantizmu v 16. storočí sa prejavil veľmi skoro. Už roku 1560 pre náklonnosť k protestantizmu bol exkomunikovaný a zbavený riadenia fary tesársky farár Adam z Putneku. Inak Tesáre zotrvali v katolíckom náboženstve, lebo boli majetkom ostrihomskej kapituly. Protestantské hnutie našlo viacej živnú pôdu u drobných zemanov v susedných obciach. Keď roku 1647 susednú faru v Novej Vsi nad Žitavou zaujali protestanti, novoveskí katolíci podliehali pod duchovnú správu tesárskeho farára za desať rokov, kým sa fara roku 1657 znovu neobsadila katolíckym farárom. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1647 filiálkou tesárskej farnosti bol aj Červený Hrádok. V 17. storočí po zániku mlynianskej fary boli do Tesár preradené ako filiálky Mlyňany a Vieska.

Počas tureckých nájazdov v druhej polovici 17. storočia bola tesárska fara celých 16 rokov bez kňaza. Po ukončení tureckého nebezpečenstva začalo sa s obnovou farnosti predovšetkým renováciou kostolov zničených Turkami.

Podľa kanonickej vizitácie z roku 1713 farnosť mala asi 1500 obyvateľov, a to všetko katolíkov. Pri novovybudovanej farskej budove bola záhrada a sýpka. Roku 1714, keď sa novoveský farár Pavel Tománek stal tesárskym farárom, Nová Ves nad Žitavou bola tiež pripojená k tesárskej fare. Roku 1747 dal vybudovať novú farskú budovu farár Jozef Štefan Kračún.

Následkom rozličných epidémii počet veriacich farnosti poklesol a veľmi sa nezvyšoval. Roku 1732 mala farnosť 1451 veriacich, roku 1755 1489 a roku 1779 1642.

Koncom 18. storočia možno zaznamenať čulý stavebný rozmach vo farnosti. V rokoch 1760-1763 staval sa nový farský kostol v Tesároch, potom nasledovali filiálne kostoly a kaplnky v Slepčanoch (1778), v Novej Vsi nad Žitavou (1790), v Mlyňanoch (koniec 18.storočia).

Roku 1820 začal farský úrad používať pečať s výjavom zvestovania. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1842 farnosť mala 3055 obyvateľov.

V 19. storočí sa renovovali kostoly a kaplnky a postavil sa filiálny kostol v Slepčanoch (1881). Koncom storočia filiálkami boli Mlyňany, Vieska, Slepčany, Nová Ves. Červený Hrádok sa stal filiálkou nevidzianskej farnosti.

Po vzniku Česko-slovenskej republiky tesárska farnosť prešla od roku 1922 do správy Apoštolskej administratúry trnavskej, od roku 1977 do Trnavskej arcidiecézy (najnovšie od roku 1995 nesie názov Bratislavsko-trnavská arcidiecéza). Farnosť v Tesárskych Mlyňanoch patrí v súčasnosti do Zlatomoraveckého dekanátu a má jedinú filiálku – Viesku nad Žitavou. Nová Ves sa stala samostatnou farnosťou s filiálkou Slepčany.

V rokoch 1977-1978 na základoch starej fary pri prvom tesárskom kostole novú farskú budovu za sťažených podmienok postavil dekan Štefan Turček. Je to jednopodlažná budova so siedmimi miestnosťami.

Starobylý kostol Kráľovnej anjelov

Tesáre údajne mali drevený kostol už pred založením svätobeňadického kláštora. Kostol v Tesároch je prvýkrát písomne doložený v Štatúte ostrihomskej kapituly z roku 1397. Pravdepodobne to bola stavba v prechodnom slohu románsko-gotickom. Kostol stál blízko potoka (pri dnešnej fare, na jeho základoch stojí sýpka), okolo neho sa rozprestieral cintorín. O posviacke kostola sa nezachovala pamiatka.

V 16. storočí tesársky kostol vážne poškodili Turci. Kanonické vizitácie z rokov 1561 a 1567 zaznamenávajú, že kostol Panny Márie bol takmer zničený a cintorín spustošený.

Kanonická vizitácia z roku 1674 potvrdzuje čiastočné opravy zničeného kostola. Bol obnovený hlavný krídlový oltár s dvierkami, na ktorých boli rozličné obrazy, svätostánok i socha Panny Márie uprostred.

Kostol bol obnovený začiatkom 18. storočia. Na základe kanonických vizitácií z rokov 1713 a 1755 možno zrekonštruovať obraz kostola takto:

Celý kostol bol murovaný. Svätyňa mala klenbu. Priliehajúca sakristia bola povalovitá, neskôr klenutá. Priečelie svätyne zdobili dvaja anjeli, ktorí držali nápis IHS. Na oltári stál drevený svätostánok s dreveným krížom. Za svätostánkom bol obraz patrónky kostola Kráľovnej anjelov, ktorej sviatok sa tu slávil na Narodenie Panny Márie. Obraz dal vymaľovať roku 1693 tesársky obyvateľ Štefan Kelko. V strede oltára medzi dvoma anjelmi stála socha Panny Márie. Po stranách boli sochy svätého Štefana, kráľa a svätého Imricha. Na oltári bolo 6 zdobených drevených svietnikov. Oltár v 18. storočí bol architektonicky vypracovaný a zodpovedne barokovej dobe doplnený rozličnými obrazmi a sochami svätých.

V prvej polovici 18. storočia pribudol v kostole bočný oltár svätej Kataríny, ktorý dal zhotoviť tesársky obyvateľ Ondrej Lackovič. Oltár mal uprostred obraz svätej Kataríny, po stranách drevené sochy apoštolov Ondreja a Jána.

Loď kostola bola povalovitá, podlaha vykladaná tehlami. Maľovanú drevenú kazateľnicu roku 1745 nahradili novou bohato vymaľovanou a pozlátenou. Po stranách bola zdobená postavami dvoch apoštolov a vpredu štyroch anjelov, nad ktorými stála socha Nepoškvrnene počatej Panny Márie. V lodi kostola stáli lavice vo dvoch radoch. V kostole boli dva chórusy: menší s organom so štyrmi mutáciami a veľký drevený, ozdobený rozličnými maľovanými obrazmi, ktorý slúžil pre mládež.

Vo veži kostola boli dva zvony strednej veľkosti. Roku 1725 vybudovali hlavnú vežu, do ktorej ostrihomská kapitula zakúpila zvon svätej Anny o váhe 7 q. Kostol mal ešte dve vežičky bez zvonov. Strecha bola krytá šindľom.

K výbave kostola patrili dva kalichy, z ktorých jeden bol veľmi starý. Farské a kostolné knihy v časoch rákociovského povstania boli zničené.

Okolo kostola sa rozprestieral cintorín ohradený plotom. Neskôr stál cintorín mimo dediny.

Tesársky kostol zrejme počas stáročí prešiel viacerými opravami a prestavbami. Roku 1755 od staroby a neustáleho podmývania riekou Žitavou mu hrozilo zrútenie, preto už farár Helmich žiadal ostrihomskú kapitulu ako patróna, aby vystavala nový kostol.

Kostol zvestovania Pána z rokov 1760 - 1763

Kostol Zvestovania Pána

Terajší kostol začal stavať tesársky farár Matej Bernolák na novom pozemku za krajinskou hradskou. Základný kameň kostola položil a požehnal 11. mája 1760 ostrihomský kanonik Rafael Sentiváni za prítomnosti zemana Jána Mlynianskeho a kňazov z okolia. Stavba kostola trvala tri roky. Ostrihomská kapitula ako patrón zaobstarala pre kostol hlavný oltár a veľký barokový dvojradový organ. Ostatné kostolné zariadenie si mali zadovážiť farníci sami. Dňa 8. septembra 1763, na sviatok narodenia Panny Márie, kanonik Sentiváni slávnostne požehnal kostol na titul Zvestovania Pána, preto sa každoročne 8. septembra slávi pamiatka požehnania kostola ako tesárske hody.

Kanonická vizitácia z roku 1779 zachovala takýto obraz kostola:

Kostol ležal vo vzdialenosti od dediny asi 60 krokov. Postavený bol z kameňa a tehál, krytý šindľom. Svätyňa bola dlhá 4,5 siahy, široká 4 siahy, vysoká 5 siah. Nebola maľovaná, podlahu mala vyloženú kameňmi. Sakristia mala dve okná.

Loď mala dĺžku 7 siah a 18 decín, šírku a výšku 5,5 siah. V lodi bol len jeden murovaný chórus určený pre spevákov.

Kostol mal tri oltáre. Hlavný oltár Zvestovania Pána bol drevený. Mal štyri stĺpy, medzi ktorými boli dve biele sochy svätých Jozefa a Joachima. V strede stál obraz Zvestovania Pána. Nad obrazom boli dvaja anjeli a v strede archa úmluvy. Svätostánok bol okrúhly a otáčavý. Oltárny kameň posvätil 6. októbra 1763 biskup Pavol Révay.

Nový oltár svätého Petra stál v rohu lode kostola na epištolovej strane. Bol zakúpený z majetku kostola. Mal dva stĺpy, v strede obraz svätého Petra, po stranách sochy apoštolov Pavla a Ondreja.

Bývalý hlavný oltár Kráľovnej anjelov zo starého kostola bol umiestený v rohu lode na evanjeliovej strane. Mal drevený svätostánok, v ktorom boli uschované posvätné oleje. (Podľa kanonickej vizitácie z roku 1741 bol zasvätený svätému Jánovi Nepomuckému).

Drevená kazateľňa zo starého zrúcaného kostola bola umiestená v ľavom rohu svätyne.

Veža kostola mala výšku 22 siah a šírku 3 siahy. Niesla dve kupoly. Nad jednou kupolou sa týčila medená guľa s pozláteným krížom. Vo veži boli tri zvony o váhe 7 q, 3,5 q a 50 kg.

Kostol prešiel niekoľkými úpravami. Roku 1796 kostol čiastočne prestaval a rozšíril farár Ján Rajcy. Po tejto prestavbe ho posvätil stolnobelehradský biskup Mikuláš Kondé. Výročie posvätenia chrámu sa slávilo na 3. nedeľu po Svätom Duchu.

Roku 1804 kostol prešiel klasicistickou úpravou. Vtedy bol na kostol a vežu daný nový krov a boli opravené dvere i okná.

Roku 1916 v Tesároch vzali na vojnové účely tri zvony o váhe 387, 83 a 30 kg. Na veži ostal len jeden zvon a malý terajší sakristijný zvonec. Roku 1924 veriaci zakúpili štyri nové zvony o váhe 596, 325, 144 a 79 kg.

Roku 1933 postavili terajšiu ohradu okolo tesárskeho kostola. Kostol bol obnovovaný v rokoch 1929, 1937, 1957, 2006-2008. Okná s novými vitrážami boli vymenené v roku 2006. Rekonštrukcia elektroinštalácie a ozvučenia bola vykonaná spolu s vybudovaním vykurovania v roku 2007. Vnútorné maľby boli obnovené v roku 2008.

Terajší tesársky kostol je baroková jednoloďová stavba z rokov 1760-1763. Svätyňa má polkruhový uzáver a pristavanú sakristiu. Celý priestor je zaklenutý pruskými klenbami. Čiastočne predstavaná veža je situovaná na strednú os štítového priečelia a zakončená baňatou strechou. Fasády sú členené lizénovým orámovaním.

Neskorobarokový hlavný oltár je z rokov 1760-1770. Nesie stĺpovú architektúru s plastikami a reliéfmi. V strede má obraz Zvestovania Pána.

Bočné barokové oltáre z 18. storočia pochádzajú zo Svätého Beňadika (dnes Hronský Beňadik). Roku 1880 v čase renovácie tamojšieho kláštora ich zakúpil tesársky farár Scolari. Bočný oltár svätého Jána Krstiteľa je jendoetážová oltárna architektúra. Uprostred má sochu svätého Jána Krstiteľa, v nadstavci sochy a reliéf. Bočný oltár svätého Urbana má uprostred pilastrovej oltárnej architektúry sochu tohoto svätca, po stranách i v nadstavci sochy ďalších svätcov.

Neskorobaroková kazateľnica pochádza z čias okolo roku 1770. Na oblom rečništi má reliéf Kázanie Krista na brehu jazera.

Neskoroklasicistický organ je z druhej polovice 19. storočia.

Vo výbave kostola sú štyri klasicistické kovové svietniky z 18. storočia renesančný kalich zo 17. storočia s tepaným dekorom a reliéfom poslednej večere.

Kaplnky    >> pozri foto

Kaplnka Božského Srdca Ježišovho sa nachádza v priestranstve po pravej strane kostola. Roku 1994 z príležitosti 85. výročia konania pútí k Božskému Srdcu v Tesároch dal ju postaviť tesársky dekan Štefan Turček. Zliatinovú sochu Božského Srdca vyrobili v Podbrezovských železiarňach. Keďže kaplnka slúži pre účely pútí, vpredu je otvorená. Strecha je pokrytá novým strešným materiálom. Jej železnú konštrukciu vpredu držia dva stĺpiky. Kaplnku požehnal trnavský pomocný biskup Vladimír Filo 12. júna 1994.

Kaplnka svätého Floriána so soškou svätca vo výklenku stojí pred pravou stranou kostola. Je vybudovaná z červených tehál.

Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie na Hlavnej ulici stojí vľavo pri ceste od Zlatých Moraviec. Je murovaná a pochádza asi zo 70. rokov 19. storočia.

Kaplnka Panny Márie so soškou vo výklenku stojí za školou pri ceste do Sľažian.

Kaplnka svätého Urbana bola postavená v roku 1999 vo vinohradoch. Je murovaná z kameňa a vo výklenku sa nachádza socha svätca. Posvätená bola v roku 2000. Na priestranstve pred kaplnkou sa slúži svätá omša pri príležitosti sviatku sv. Urbana.

Kríže a iné sakrálne stavby    >> pozri foto

Kalvárske súsošie stojí v areáli kostola na ľavej strane.

Želazný kríž s korpusom dal roku 1988 zhotoviť Štefan Meňhart v Podbrezovských železiarňach. Socha Panny Márie je z roku 1840, socha svätého Jána z roku 1994.

Drevený misijný kríž na pravej strane múra kostola nesie tieto vročenia misií vo farnosti: 1909, 1926, 1937, 1947, 1997.

Kalvárske súsošie (Panna Mária, kríž, svätý Ján) nachádza sa na cintoríne. Je z pieskovca a pochádza z roku 1770 z príležitosti posviacky cintorína. Pred súsoším je hrob arcibiskupa Gábriša.

Kamenný kríž na cintoríne na pamiatku padlých v prvej svetovej vojne je z roku 1927. Dali ho postaviť manželky a rodičia padlých vojakov.

Železný kríž s hliníkovým korpusom pri ceste zo Zlatých Moraviec do obce dal zhotoviť Štefan Meňhart.

Kamenný kríž pri ceste do Sľažian, neďaleko železničnej trate, dal roku 1988 postaviť Štefan Meňhart.

Socha svätého Urbana vo viniciach bola postavená roku 1880.

Kamenný kríž je postavený v zadnej časti areálu kostola.

Matriky

Matriky vznikli ako cirkevná evidencia krstov, sobášov a pohrebov. Matriky Rímskokatolíckeho farského úradu v Tesároch začal písať farár Ján Námešný od roku 1679 a obsahovali cenné zápisy k dejinám farnosti. Jozef Štefan Kračún od roku 1747 písal matriky prehľadným spôsobom do rubrík. Matriky pokrstených, sobášených a pochovaných od roku 1827 do roku 1896 sú uložené v Štátnom archíve v Nitre. Viedli sa pre obce Tesáre, Mlyňany, Nová Ves nad Žitavou, Slepčany, Vieska nad Žitavou. Najnovšie matriky sú na farskom úrade.

Farská škola

Škola kedysi bola tradičná cirkevná inštitúcia. Podľa nariadenia uhorského kráľa svätého Štefana I. pri každej fare sa mala zriadiť cirkevná škola. Prvými učiteĺmi boli kňazi. Neskôr funkcia učiteľa prešla na organistov, ktorí dostávali plat v naturáliách, niekedy v peniazoch.

Farské školy sa obyčajne stavali pri kostoloch a vyučovací proces v nich sa zameriaval predovšetkým na nadobudnutie základných náboženských vedomostí, ako aj na základy čítania, písania a počtových úkonov.

Nevieme, kedy presne vznikla farská škola v Tesároch. Najstaršia písomná zmienka o nej je z roku 1670.

Kanonické vizitácie zachovávajú tieto údaje o tesárskej škole:

Roku 1691 ju navštevovali deti z obce i z okolia, jej správcom bol organista Štefan Šimonovič.

Roku 1713 správca školy Tomáš Klemazovič za vyučovanie dieťaťa ročne dostával 1 zlatý a zápisné 12 grošov.

Roku 1732 správcom školy bol tesársky rodák Imrich Košík, absolvent rektorskej školy.

V roku 1755 správcom školy bol Alexius Cagáň. Učiteľ Juraj Trsťanský mal neďaleko kostola murovaný dom s kuchyňou a dvoma izbami i maštaľ.

Roku 1841 škola stála pri byte organistu Františka Križáka. V zime ju navštevovalo 30-40 detí, v lete okolo 10 detí z Tesár, Mlynian i Viesky. V zime sa v nej kúrilo len vtedy, keď deti nazbierali v lese drevo.

Roku 1880 za farára Scolariho bola vystavaná v Tesároch dvojtriedna škola. Roku 1911 do nej chodilo 176 detí (i z Mlynian).

Roku 1937 bola v Tesároch slávnostne požehnaná nová dvojtriedna budova rímskokatolíckej ľudovej školy. V Tesároch bola štvortriedna škola. Roku 1945 školu poštátnili.

Časť Mlyňany


Názov obce

V najstarších listinách sa názov obce vyskytuje v rozličných variantoch: Malonyan, Malonian (1209), Momunya (1221), Molonan (1246, 1322, 1344), Malanhan (1332), Mlinan, Malinany (1773), Malinowi (1786), Maloňany, Maleňany, Mlýňany (1808). V časoch maďarizácie začiatkom 20. storočia obec dostala úradný maďarský názov Malonya.

Pri výklade názvu obce v minulosti vzniklo veľa rozporov. Niektorí historici ho odvodzovali od slova malina. Slovenský jazykovedec Ján Stanislav interpretuje názov obce ako Maloňany v prirovnaní k českým názvom Malonín, Malonice. Historik Matúš Kučera oproti špekulatívnym postupom, ktoré sa opierajú len o hláskovú stránku názvu, dáva prednosť výkladu vychádzajúcemu z reálnej hospodárskej základne.

Najstaršie názvy obce boli zapísané v deformovanej maďarizovanej podobe a odvodené od maďarského názvu mlyna malom. Základ pomenovaniu sídliska Mlyňany dala mlynárska osada. Slovenský názov obce je utvorený od slova mlyn príponou –any.

Prvé písomné zmienky

Mlyňany sú prvýkrát písomne doložené pri chotárnom ohraničení Tesár z roku 1209. V listine sa spomínajú dvakrát ako hranica územia ľudu z Mlynian (populos de Malonyan) a ako dedina Malonian (villa Malonian).

V roku 1221 sa spomínajú kráľovskí tovarníci z dediny Mlyňany (villa Momunya) v súvislosti s tým, že ich napadli služobníci hradu Šintava. Vtedy Mlyňany boli osadou služobníkov kráľa a mali povinnosť prevážať tovar a chrániť sklady. Zachovali sa mená týchto mlynianskych tovarníkov: Vot, Euzud, Weremt, Chunoz, Ilia, Teka, Comsa, Hata, Petrus, Micou, Urbanus, Tholomer, Iardus, Caza.

Fara

Mlyňany, vzhľadom na osobitný vlastnícky vývoj, cirkevnoadministratívne nepatrili k Tesárom ako filiálka. Ako samostatná fara sa spomínajú v súpise pápežských desiatkov z roku 1332 pod názvom Malanhan. Vtedajší tunajší kňaz Atilauchan zaplatil 12 grošov ako pápežský desiatok. Výška zaplateného desiatku nepatrí medzi najnižšie sumy, z čoho možno usudzovať, že fara v Mlyňanoch sa neradila medzi najchudobnejšie.

Fara v Mlyňanoch sa spomína ešte v zozname Ostrihomskej diecézy, ktorý bol zostavený na cirkevnej synode v Bratislave roku 1628. Mlynianska fara pravdepodobne zanikla v 17. storočí a Mlyňany i s Vieskou boli pripojené k tesárskej fare ako filiálky.

Kostol svätého Juraja

Farský kostol svätého Juraja je doložený v súpise pápežských desiatkov z roku 1332. Pravdepodobne to bola neveľká gotická stavba. Zasvätenie sv. Jurajovi môže poukazovať na starobylosť kostola. Toto zasvätenie v 11.-13. storočí malo misijný charakter. Často sa vyskytovalo v počiatkoch pokresťančovania Slovenska. V druhej etape svojho uplatnenia v gotickom období (od 13. storočia) nadobudlo stavovský charakter. Svätý Juraj ako vojak bol pokladaný za patróna rytierov a šľachty a stal sa ochrancom vznikajúcich šľachtických sídiel a strážnych miest. Teda pri voľbe svätého Juraja za patróna sa v zemianskej obci Mlyňany mohla uplatniť vôľa zemepána ako zakladateľa kostola v dôvere, že bude požívať jeho osobitnú ochranu.

Posledná zmienka o kostole je v kanonickej vizitácii z roku 1561, ktorá ho situuje na bok vrchu mimo dediny v Malých Mlyňanoch. Po tureckých nájazdoch bol úplne zničený. Jeho svetskými patrónmi boli Topoľčianskovci. K výbave kostola patril jeden kalich a jeden ornát. I keď v obci bolo plno strachu pred Turkami, všetky sviatosti sa v tomto chráme vysluhovali podľa starobylého obyčaja Cirkvi. Ďalej sa správy o kostole strácajú.

Cintorínska kaplnka svätej Heleny zo začiatku 17. storočia

Mlynianski obyvatelia začiatkom 17. storočia s povolením generálneho vikára Ladislava Pýbera postavili si kaplnku. Zmienky o nej sú v kanonických vizitáciách z rokov 1732, 1755, 1779.

Kaplnka, pokrytá šindľom, stála uprostred cintorína vo vzdialenosti asi 500 krokov od dediny. Cintorín bol 16 siah dlhý a 4 siahy široký.

Kaplnka bola zasvätená úcte svätej Heleny. Mala jeden oltár s obrazom patrónky. Na oltári stáli 4 svietniky a kríž. K výbave kaplnky patril medený, ale pozlátený kalich i s paténou. Každoročne sa v kaplnke slúžila svätá omša na sviatok Povýšenia svätého Kríža.

V strede dediny stála zvonica s jedným zvonom.

Tesárskemu farárovi v mlynianskom chotári patrili dve role: na Rybníčku a na Gederi.

Kaplnka svätého Kríža z roku 1841    >> pozri foto

Roku 1841 na cintoríne v Mlyňanoch veriaci postavili novú neskoroklasicistickú kaplnku, zasvätenú ku cti svätého Kríža. Kaplnka má obdľžnikový pôdorys s oblúkovým uzáverom (šírka 4,1 m a dľžka 6,5 m), zaklenutú valenú klenbu s lunetami, dve okná. Fasády sú hladké, priečelie štítové. Na priečelí je nápis: V tomto znaku zvíťazíš. Stanová strecha je pokrytá plechom. Oltárny obraz svätého Kríža namaľoval roku 1893 tesársky kaplán Ján Kákoni, Sväté omše sa v kaplnke slúžia len z príležitosti pohrebu, na sviatok Povýšenia svätého Kríža a pri Spomienke na všetkých verných zosnulých - Dušičky.

Menšie kaplnky    >> pozri foto

Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie stojí na rozhraní Mlynian a Tesár. Je murovaná z červených tehál a vo výklenku má sošku Patrónky.

Kaplnka svätého Vendelína sa nachádza pri poľnej ceste za cintorínom. V roku 1927 ju postavil Vojtech Kéry. Kaplnka bola v roku 2002 obnovená a znovu posvätená.

V blízkosti pôvodnej sochy Sedembolestnej, ktorá stála na kamennom podstavci v chotárnej časti Kopanice, je postavená nová kaplnka Sedembolestnej. 15. septembra 2014 ju posvätil vdp.Mgr. Peter Kukučka.

Kríže a iné sakrálne stavby    >> pozri foto

Kamenný kríž s reliéfom svätej Heleny z roku 1861 stojí na cintoríne.

Kamenný kríž s reliéfom svätice z roku 1867 je na cintoríne.

Kamenný kríž pri vstupe do obce od Slepčian z roku 1839 dal postaviť Eliáš Minár.

Murovaná zvonica s jedným zvonom sa nachádza v obci. Pri nej je kamenný kríž.

Pôvodná socha Sedembolestnej, na kamennom podstavci, stála v chotárnej časti Kopanice až do roku 2014, t.č. je umiestnená v miestnom múzeu. V jej pôvodnej blízkosti je postavená nová kaplnka Sedembolestnej.

Kamenný kríž medzi cestou 1. triedy I/65 a rýchlostnou cestou R1, bol obnovený v roku 2015 veriacimi farnosti, za pomoci obecného úradu v zastúpení starostom Ing. Štefanom Valkovičom. Kríž požehnal 14. septembra 2015 na sviatok Povýšenia sv. Kríža vdp.Mgr. Ľubomír Varga.

Cirkevná škola

Roku 1913 za farára Jána Novotného bola v Mlyňanoch postavená jednotriedna rímskokatolícka ľudová škola. Roku 1937 tu už existovala dvojtriedna škola. V roku 1945 bola poštátnená. Dnes je tu zriadená materská škola.

Zlúčená obec Tesárske Mlyňany


Obec vznikla roku 1960 zlúčením Tesár nad Žitavou a Mlynian. Podobný pokus sa uskutočnil už za prvej Česko-slovenskej republiky. V rokoch 1924-1928 obe obce boli spojené do jednej politickej obce pod názvom Mlynianske Tesáry. Vtedy sa obec pre nezhody čoskoro rozdelila.

Obce sa vyvíjali ako hromadné cestné dediny v tesnej blízkosti vedľa seba. Dnešná zlúčená obec sa tiahne na úseku troch kilometrov pozdĺž starobylej cesty Vráble - Zlaté Moravce. V minulosti patrili k nej tri osady: Ladomer, Nádaš a Tehelňa.

Obecné pečate a symboly

Obe obce mali v minulosti svoje osobitné pečate. Právo pečate udeľovali obci a jej richtárovi dediční zemepáni. Držiteľom obecnej pečate bol richtár, ktorý ňou potvrdzoval písomnosti. Pečať zastupovala funkciu vlastnoručného podpisu richtára a slúžila aj ako overovací znak pre obyvateľov obce, ktorí nevedeli čítať a písať.

Tesáre v 18. storočí používali obrazovú pečať, na ktorej bol strapec hrozna. Obraz pečate vyjadruje vinohradnícky charakter obce. Odtlačok pečate sa zachoval na písomnosti zo dňa 6. mája 1745 v Maďarskom krajinskom archíve v Budapešti.

Mlyňany v 17. storočí používali obrazovú pečať o priemere 28 mm s latinským kruhopisom SIGILUM * POSS: * MALOMYA. V preklade: PEČAŤ OBCE MLYŇANY. V strede pečatného poľa mala hrotmi nahor postavené pluhové radlice lemeš a čerieslo. Medzi nimi bola kolmo postavená otka (nástroj na čistenie radlíc), ovenčená dvomi vyrastajúcimi klasmi. Nad týmito znakmi v hornej časti pečatného poľa bola otvorená koruna medzi dvoma hviezdičkami. Pluhové radlice s otkou a klasy symbolizujú poľnohospodársky charakter obce v minulosti. Spojenie pluhových radlíc s klasmi nesie v sebe symboliku začiatku a ukončenia poľnohospodárskych prác.

V novembri 1995 tajomník Heraldickej komisie Ladislav Vrteľ vypracoval na požiadanie Obecného úradu v Tesárskych Mlyňanoch návrh obecného erbu, obecnej pečate a obecnej vlajky. Obecné zastupiteľstvo dňa 24. novembra 1995 schválilo symboly obce:

Obecný erb Tesárskych Mlynian vychádza z pečatí oboch obcí v minulosti. Tvorí ho neskorogotický (dolu zaoblený) štít. V hlave štítu je medzi dvoma hviezdami otvorená koruna. V strede štítu je hrotom nahor postavený lemeš, otka strapec hrozna a hrotom nahor postavené čerieslo. Zo spodného okraja štítu vyrastajú dva klasy. Štít je modrý, oceľové nástroje (lemeš, otka, čerieslo) sú strieborné, hviezdy, koruna strapec hrozna a klasy sú zlaté.

Obecná pečať Tesárskych Mlynian je okrúhla. Má priemer 35 mm. Uprostred nesie obecný erb, pod ktorým je kruhopis OBEC TESÁRSKE MLYŇANY.

Vlajka obce Tesárske Mlyňany pozostáva zo šiestich pozdľžnych pruhov vo farbách žltej, modrej, bielej, modrej, žltej a modrej. Ukončená je tromi cípmi t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny listu vlajky.

Symboly obce Tesárske Mlyňany sú zaevidované v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou T-42/1995.

Erb obce Tesárske Mlyňany Pečať obce Tesárske Mlyňany Vlajka obce Tesárske Mlyňany

Sväté misie

V dňoch 2.-6. júna 1997 sa po päťdesiatich rokoch konali vo farnosti Sväté misie. Pre obnovu duchovného života boli pozvaní Misionári Matky Božej Lasaletskej z Považského Podhradia. Misie viedli pátri Roman a Česlav pôvodom z Poľska.

Posvätením misijného kríža pred farským kostolom, boli 6. júna na sviatok Božského Srdca Ježišovho misie zakončené.

Vieska nad Žitavou


Názov obce

Názov obce je odvodený od slova ves, ktoré znamená malú dedinu. Zdrobnené pomenovanie Vieska stojí ako protiklad k väčšej obci, ktorou môžu byť najbližšie ležiace Mlyňany. Matej Bel (Notitia... 1735-1745) poznamenáva o obci: Meno samo znamená malú osadu.

Názov obce v najstarších listinách sa vyskytuje najčastejšie v maďarskej verzii Kisfalud (= malá obec). V darovacej listine kráľa Maximiliána II. z roku 1565 sa uvádza dvojrečový názov Wyeska aliter Kisfalva. Od 16. storočia sa stretávame so slovenským pomenovaním Vieska. Už v časoch maďarizácie začiatkom 20. storočia kvôli rozšírenejšiemu poštovému styku vznikla potreba odlíšiť názov obce prívlastkom, keďže obcí s podobným menom bolo na Slovensku veľa. Prívlastok sa prevzal od príslušnosti do župy a obec dostala úradný názov Barskisfalud, ktorý sa uplatnil aj po vzniku Česko-slovenskej republiky v slovenskom preklade ako Tekovská Vieska. Roku 1927 obec dostala nový úradný názov Vieska nad Žitavou.

Starobylý kostolík

Vieska mala kostolík, o ktorom sa ani nevedelo, kedy bol postavený. Existoval ešte pred tureckými vojnami. Bol v ňom pokrstený Juraj Selepčéni, neskorší ostrihomský arcibiskup.

Kostol svätého Juraja z roku 1681

Tesársky farár Ján Námešný sa rozhodol prestavať viešťanský kostolík. Kostol vystavali obyvatelia Viesky na svoje náklady roku 1681 a zasvätili ho svätému Jurajovi, mučeníkovi. Ostrihomský arcibiskup Juraj Selepčéni testamentárne zanechal novému viešťanskému kostolu 2500 zlatých, ktoré mal vložené v turnianskom a soblahovskom majetku v Trenčianskej župe. Selepčíniho základina bola uložená v hlohoveckom majetku Forgáčovcov a ročne vyniesla úroky vo výške 150 zlatých. Z úrokov tejto základiny bol kostol dohotovený, zariadený a vyzdobený. Roku 1689 rozkázal ostrihomský arcibiskup odslúžiť v novovybudovanom viešťanskom kostole 24 omší za Juraja Selepčéniho (†1685).

Na základe kanonických vizitácii z rokov 1713, 1732, 1735 a 1779 možno zrekonštruovať opis kostola takto:

Kostol stál na vŕšku nad dedinou vo vzdialenosti od nej asi 260 krokov. Celý bol klenutý i so sakristiou.

Svätyňa kostola bola 3 siahy, 3 siahy široká a 2,5 siahy dlhá. Mala klenbu, ale nebola maľovaná. Na evanjeliovej strane svätyne v múre bola malá skrinka, v ktorej sa spočiatku uschovávala Oltárna sviatosť, neskôr posvätné oleje. Na epištolovej strane stála jedna lavica, kde sedávali najstarší ľudia. Nad svätyňou bol obraz arcibiskupa Selepčéniho.

Kostol mal dva oltáre.

Hlavný oltár, ktorý dal zhotoviť sám arcibiskup Selepčéni, bol zasvätený svätému Jurajovi. V strede mal obraz Bolestnej Panny Márie. Nad ním stála socha svätého Juraja medzi dvoma anjelmi. Po stranách obrazu stáli pozlátené sochy sv. Ladislava, sv. Štefana, prvomučeníka, sv. Vojtecha a sv. Vavrinca.

Bočný oltár na epištolovej strane niesol v strede obraz svätého Juraja v pozlátenom ráme. Po stranách stálo 10 drevených maľovaných svietnikov.

Loď kostola bola 3 siahy a 2 stopy vysoká, 3,5 siahy široká a 9 siah dlhá. Kazateľňa bola drevená, maľovaná a ozdobená rozličnými sochami starého štýlu. Spovednicu kostol nemal, lebo nebolo miesto pre ňu. Nad vchodom do kostola bol drevený chór a na ňom organ so štyrmi, neskôr so siedmimi mutáciami. Neskôr, zrejme v úsilí získať miesto pre veriacich, sa pribudoval druhý drevený chór, stojaci nižšie pred prvým a siahajúci až do stredu lode kostola.

Veža kostola bola murovaná a v nej boli dva menšie zvony. Okrem nej kostol mal dve drevené vežičky. V prvej polovici 18. storočia sa z úrokov Selepčéniho základiny zakúpil veľký zvon. Aby sa z otrasu pri zvonení nezrútil kostol, bola preň vystavaná osobitná murovaná veža, krytá šindľom. Nebola spojená s kostolom a stála od neho vo vzdialenosti na 10 krokov. Zvon niesol meno svätého Juraja a posvätil ho biskup Majténi v Tesároch. Vážil 14 q, šírka zvona bola 6 a okružia 8 stôp. Druhý zvon vo veži vážil 7 q, mal šírku 5 a v okruží 8 stôp. V druhej polovici nad vchodom do kostola vymurovali novú vežu vysokú 11 siah.

K výbave kostola patrili dva pozlátené strieborné kalichy, jeden pozlátený medený kalich, pozlátené strieborné cibórium, pozlátený strieborný pacifikál (kríž) so štyrmi drahokamami a dva relikviáre.

Kanonická vizitácia z roku 1779 poznamenáva, že kostol je dosť priestranný, ale nemôže pojať všetkých veriacich z celej farnosti, keď sa tu niekedy zídu. Rozšíriť sa nedá, preto sa navrhuje postaviť nový širší kostol.

Kostol svätého Juraja z rokov 1790 - 1802

Kostol sv. Juraja

Terajší kostol svätého Juraja vo Vieske začal sa stavať roku 1790 za tesárskeho farára Jána Rajcyho. Bol postavený z úrokov Selepčéniho základiny. Kostol posvätil roku 1802 Jozef Vilt, stolnobelehradský biskup.

Kostol je klasicistická priestranná jednoloďová stavba. Svätyňa má rovný uzáver. K nej prilieha pristavaná jednoposchodová sakristia. Svätyňu od lode delí bohato členený víťazný oblúk.

Loď kostola je zaklenutá pruskou klenbou s medziklenbovými pásmi. Pod chórom v zadnej časti lode je predsieň.

Vstavaná veža s bočnými krídlami je zakončená baňatou strechou. Roku 1933 bola veža pokrytá plechom. Na veži boli pôvodne tri zvony o váhe 14 q, 7 q a 50 kg. Roku 1916 dva zvony z kostola vzali na vojnové účely. Ponechali len zvon z roku 1738 od zvonolejára J. Bienstocka. Roku 1925 sa dokúpili nové zvony. Fasáda kostola je členená lizénovým orámovaním (náznaky pilierov). Pod celým kostolom je priestranná krypta so štyridsiatimi ôsmimi miestami pre mŕtvych.

Vnútorné zariadenie kostola je z 19. storočia. Kostol má tri oltáre.

Hlavný oltár vo svätyni je zasvätený svätému Jurajovi. Na stene svätyne je obraz patróna kostola. Nad ním sú plastiky anjela strážcu, archanjela Rafaela a svätého Jána Krstiteľa. Samotný oltár je drevorezba. Nesie sochy štyroch evanjelistov s ich symbolmi. Delia ich pilieriky zakončené vežičkami.

Bočný oltár na pravej strane je zasvätený svätému Jánovi Nepomuckému.

Bočný oltár na ľavej strane je zasvätený svätému Jánovi Krstiteľovi. Nad ním je kazateľňa s maľbami na plátne (výjavy zo života svätca).

K pozoruhodnostiam kostola patrí baroková podobizeň arcibiskupa Juraja Selepčéniho z konca 17. storočia, obraz Madony z druhej tretiny 19. storočia, šesť klasicistických vyrezávaných svietnikov, barokový pacifikál (kríž) a misa s tepaným dekorom z roku 1701, barokový zvonček s rámom z roku 1736, dva lustre z kaštieľa, socha patróna Cirkvi svätého Jozefa z roku 1946 ako poďakovanie za ochranu počas druhej svetovej vojny, krížová cesta z českého pohraničia.

Kríže a iné sakrálne stavby    >> pozri foto

Drevený misijný kríž je na stene kostola s vročením 1937.

Kamenný kríž stojí na prístupovej ceste do kostola (je to pozostatok niekdajšej krížovej cesty).

Drevený kríž z roku 1975 stojí na cintoríne.

Kamenná socha svätého Jána Nepomuckého na podstavci z roku 1868 bola na prístupovej ceste do obce (pri odbočke do Viesky z niekdajšej cesty vedúcej Požitavím). Pôvodná socha bola poškodená. Neskôr bol podstavec premiestnený do obce. Nová socha svätca sa nachádza na pôvodnom podstavci pri moste cez rieku Žitavu.

Kamenný kríž v chotárnej časti Pod Chočou dal postaviť Jozef Pavkeje. Nachádza sa vedľa poľnej cesty smerujúcej k vodnej nádrži Slepčany.

Kamenný kríž v blízkosti centa obce dala koncom 19. storočia postaviť Anna Lewická.

Vo vinohradoch sa nachádza socha patróna sv. Urbana.

Drevený kríž stojí vedľa poľnej cesty smerujúcej do Červeného Hrádku.

Cintorín

Okolo kostola sa rozprestieral cintorín ohradený múrom. Bol dlhý 7 siah a 50 decín a široký 42 siah. Na cintoríne stála kaplnka svätého Františka a kostnica. Pri vchode do cintorína zriadili izbičku, krytú šindľom, pre pána farára, ktorý v zime pred svätou omšou alebo po nej tu čakal na veriacich. Pred cintorínom vybudovali kalváriu s krížom. V roku 1779 na cintoríne okolo kostola sa už nepochovávalo. Viešťania si vo vzdialenosti na 30 krokov zriadili nový cintorín, dlhý a široký asi 20 siah, ktorý rozšírený existuje dodnes. Za ním sa nachádza starý židovský cintorín.

Cirkevná škola

Najstarší záznam o miestnej škole je z roku 1859. Ale pravidelne sa v nej nevyučovalo. Deti z Vieska chodili do školy do Slepčian alebo Tesár. Roku 1937 bola v obci jednotriedna škola, v ktorej sa učilo striedavo vo dvoch triedach. V roku 1945 bola škola poštátnená.

Obecné symboly

Vieska nad Žitavou v minulosti používala pečať, ktorej odtlačok bol predlohou pre vypracovanie obecného erbu. Odtlačok nedatovaného typária z 18. storočia je uložený v Krajinskom archíve v Budapešti v Altenburgerovej zbierke pečatí (MOL Budapest, V-5: Altenburger Pecsétgyujteménye). Na pečati s kruhopisom SIGILUM: POSESIONIS: VIESZKA * (PEČAŤ OBCE VIESKA) je vyobrazený lemeš s čerieslom.

V roku 1996 firma L.I.M. Prešov pre obec vypracovala grafický návrh obecného erbu, pečate a vlajky. Ideový návrh pripravil PhDr. Peter Kónya. Na základe odporučenia Heraldickej komisie MV SR Obecné zastupiteľstvo vo Vieske nad Žitavou dňa 13. decembra 1996 schválilo symboly obce:

Obecný erb Viesky nad Žitavou vychádza z historickej pečate z 18. storočia. Tvorí ho neskorogotický (dolu zaoblený) štít. V čiernom poli štítu sú zlaté, hrotmi nahor smerujúce radlice - lemeš a čerieslo.

Obecná pečať Viesky nad Žitavou je okrúhla. Má priemer 35 mm. Uprostred nesie obecný erb, okolo ktorého je kruhopis OBEC VIESKA NAD ŽITAVOU.

Vlajka obce pozostáva z piatich pozdľžnych pruhov vo farbách čiernej (1/7), žltej (2/7), čiernej (1/7), žltej (2/7) a čiernej (1/7). Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi t.j. dvomi zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.

Symboly obce Vieska nad Žitavou sú zaevidované v Heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou V-82/96.

Erb obce Vieska nad Žitavou Pečať obce Vieska nad Žitavou Vlajka obce Vieska nad Žitavou

Sväté misie

Dňa 4. júna 1997, počas Svätých misií vo farnosti, slúžil páter Česlav v kostole sv. Juraja svätú omšu. Pri tejto príležitosti bol posvätený misijný kríž pri vchode do kostola.

Arborétum


Na miernom kopci v chotári obcí Tesárske Mlyňany (časť Mlyňany) a Vieska nad Žitavou sa rozprestiera Arborétum Mlyňany. Charakterizuje ho panoráma kašteľa s vežičkou uprostred stále zeleného lesa. Jadro parku a kaštieľ sa nachádza na chotárnom území Viesky nad Žitavou. Ďalšia časť, rozkladajúca sa na pôvodne poľnohospodárskych pozemkoch, územne patrí do Mlynian.

Základy arboréta roku 1892 položil dr. Štefan Ambrózy-Migazzi (1869-1933). Dvadsaťtriročný sobášom s Antóniou Migazziovou získal mlyniansky veľkostatok, ku ktorému od Šimona Révaya prikúpil dubovo-hrabový lesík vo Vieske. Zámerom zakladateľa bolo sústrediť cudzokrajné dreviny, dokázať ich životaschopnosť v našich podmienkach a tak podporiť ich domáce pestovanie.

V rokoch 1892-1914 sa dr. Ambrózymu v našich prírodných podmienkach podarilo udomácniť asi 600 stálezelených listnatých a ihličnatých drevín z teplejších a vlhkejších oblastí sveta. Tak vzniklo arborétum - zbierka stromov a kríkov (z latinského slova arbor - strom). Spolupracovníkom pri budovaní arboréta bol český záhradnícky odborník Jozef Mišák, ktorý pokračoval v začatom diele po odchode dr. Ambrózyho do Maďarska roku 1914. Od roku 1931 prebral starostlivosť o arborétum záhradník Jozef Richtár (†1950) Arborétum prežilo prvú a druhú svetovú vojnu, krutú zimu v rokoch 1928/1929, extrémne klimatické pomery v lete 1947.

Po druhej svetovej vojne bolo arborétum poštátnené a v roku 1947 prešlo do správy Poverenícttva školstva a osvety. Roku 1951 bolo vyhlásené za štátnu prírodnú rezerváciu a stalo sa samostatným vedeckým ústavom Prírodovedeckej fakulty Slovenskej univerzity.

Od 1. januára 1953 prebrala arborétum Slovenská akadémia vied, pod ktorej správou je až doteraz. Ústav dendrológie Slovenskej akadémie vied tu uskutočňoval vedecký výskum biológie cudzokrajných i domácich drevín v našich podmienkach. Pod vedením záhradníka Daniela Kovalovského usádzali sa tu ďašie druhy cudzokrajných drevín.

Arborétum je v súčasnosti najväčšou botanickou záhradou na Slovensku. Má rozlohu 67 hektárov. Z toho 40 hektárov tvorí pôvodný areál - Ambrózyho park. Novšie sa tu vysádzali plochy východoázijských drevín (14 hektárov), severoamerických drevín (7,5 hektára), kórejských drevín (5,5 hektára). Hlavná vychádzková trasa cez všetky plochy meria 4,5 km. Celkove tu rastie vyše 2500 druhov drevín. Mnohé z nich sú ojedinelé exempláre, niektoré sú zasa vysádzané vo veľkých množstvách.

Záhrada cudzokrajných drevín má význam pre štúdium ich prispôsobenia sa novým podmienkam. Vďaka tomuto výskumu začali sa u nás pestovať nové dreviny a natoľko zdomácneli, že si ich cudzokrajný pôvod už ani neuvedomujeme.

Kaštieľ

Kaštieľ v Arboréte Mlyňany

Dominantu arboréta tvorí romantický kaštieľ. Dal ho postaviť dr. Štefan Ambrózy-Migazzi. Bol postavený roku 1895 podľa návrhu staviteľa V. Balogha a za vedenia staviteľa Guttmana.

Neoklasicistická stavba kaštieľa je vlastne dvojpodlažná budova s nepravidelným zložitým pôdorysom. K pozdĺžnej ústrednej časti sa voľne pripájajú ďalšie prístavby s prevažne pseudoklasicistickými fasádami. Obytné stavby dopĺňajú hospodárske budovy a vzdialenejšie skleníky. V obytnej časti na poschodí je klasicistická sĺpová sieň, atika (nízky múr nad hlavnou rímsou) a nadstavec. Vo všetkých miestnostiach sú rovné stropy.

Charakteristická neogotická veža, pred ktorou je vodná nádrž, bola postavená až roku 1905 podľa vzoru európskych gotických zámkov.

Zvláštnosťou kaštieľa je romantická brána do zadného dvora, ktorej každý kameň je privezený z iného slovenského lomu. Malebnosť zoskupenia stavieb dotvára obklopujúca zeleň, ktorá pokrýva múry kaštieľa.

Kaštieľ na rozdiel od iných neslúžil pre rodové účely ale pre ušľachtilejšie výskumné zámery. Dnes je sídlom špecializovaného pracoviska Slovenskej akadémie vied.


¯¯¯¯¯¯¯¯¯¯
Zdroj:
- Milan Hromník: Z dejín farnosti Tesárske Mlyňany
- archív farnosti
- L.I.M., Prešov, PhDr. Peter Kónya: Návrh erbu obce Vieska nad Žitavou
- Schematizmus Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy, 2005


© RKC Farnosť Tesárske Mlyňany 2006 - 2018 | Všetky práva vyhradené. | Ochrana osobných údajov